Ako Eva debatovala o divadle a nasla muzeum detstva

Autor: Eva Liparova | 4.2.2011 o 14:32 | (upravené 19.2.2011 o 3:16) Karma článku: 5,98 | Prečítané:  224x

Kazdy rok sa snazim v ramci svojej vseobecnej divadelnej rozhladenosti a zaujatosti zajst na predlzeny ‘diskusny vikend’ Devoted & Disgruntled, ktory organizuje divadlo Improbable. Tentoraz niesol nasledovnu agendu – Co budeme robit s divadlom v tmavych casoch (teda casoch grantov v nedohladne). Opisala by som to ako pocetny (300 ludi) debatny kruzok, pozostavajuci z divadelnikov z celej Velkej Britanie, ktori so obojstranne zanieteni a extremne frustrovani tymto pracovnym odvetvim.

Tu je fotografia mojho objavuTu je fotografia mojho objavuEva Liparova

 

Debata funguje na zaklade Open Space Technology, ktoru Phelim, umelecky sef Improbable, zteatralnil svojim hereckym vystupovanim a la sarmantne nemotorny Anglican (nieco na styl Hugha Granta v Notting Hille) a cudesnym thajskym zvonom, ktory vzdy otvoril a uzatvoril ‘open space’. ‘Technologia’ alebo skor pristup pytania sa otazok a hladania rieseni funguje na zaklade 4 striktnych pravidiel:

 

1) Hocikto kto pride, su ti spravni ludia.

2) Ked to skonci, tak je to skoncene.

3) Hocikedy to zacne, je ten spravny cas.

4) To co sa stane, je to jedine, co sa mohlo stat.

(K tomu patri este dodatocne pravidlo, takzvane ‘pravo na dve nohy’, inymi slovami povedane, ked potrebujes odist, jednoducho odid.)

 

Zvonec zazvonil a zadunel velkou viktorianskou halou York Hall s vrzgajucimi drevenymi parketami ma ktorych boli poprilepovane papiere – ‘debatne stanice’ s nazvami znamych divadelnych velikanov. Priestor sa otvoril a k mikrofonu pristupila mlada vysoka smrncovna slecna v retro svetriku s potlacou (alebo postrikou?) kacic, v okuliaroch s hrubym hnedym ramom a asymetricky zostrihanymi plavymi vlasmi. “Moja otazka znie: Divadlo a moda – co sa mozu od seba naucit? Cas 11:00 na Brechtovi.” Vzapati otazku, cas a miesto zapisala na A stvorku a nalepila ju na stenu oproti. “Trenovanie reziserov. Da sa to? Kto sa chce pridat, budem o jedenastej na stanici Laban.” Otvorila som si mapu miestnosti, ktoru mi niekto strcil do ruky rano pri vstupe a k panovi Labanovi som nakreslila vyznamnu hviezdicku a jedenastku.

 

Postupne o otazky a temy skutocne nebola nudza: Divadlo a astrologia, Vydala som sa za umelca – ako prezijem?, Pomoze divadlu telka alebo to este viac dose*e?, Napisme uspavanku na tmave casy!, Preco nie je divadlo take cool ako koncerty?, Moja kamoska Sally je vazne fit. Najdem jej tu chlapa?, Co mozeme predat okrem listkov?, Danove priznania – aj vy ich mate plne zuby? Zvonec sa opat ozval miestnostou a kruh ludi sa rozletel na vsetky strany. Iniciatori otazok sedeli na svojich staniciach a vitali ostatnych participantov, ktorych zaujala ich tema. Vymienali sa ruky, vizitky, pera, ktore pisali a nepisali a kusky domacich muffinov od roznych spotrebitelov, ktore sme vo velkom konzumovali s kavou, cajom a nasimi myslienkami.

 

Mna najprv zaujala tema ‘ako dokazeme ludom, ze divadlo moze zo sveta urobit lepsie miesto’, kde som asi po hodine vycerpala produktivne napady, tak som pouzila pravidlo ‘nohy’ a pridala sa ku skupine ‘zurnalistika v umeni – co treba zmenit v roku 2011?’ Tam som si uvedomila, ze stojim priamo vedla Lyn Gardner, vysoko respektovanej kriticky neobycajnych divadelnych zazitkov z novin Guardian, ktorej clanky citam pravidelne a o ktorej emailovej adrese snivam uz asi sest rokov. Tuho som rozmyslala, ako sa predstavit pocas tejto debaty (a potom mat dovod ju pozvat na moje aprilove predstavenie Gargantua v Artsdepot), ked pouzila to nestastne pravo na dve nohy a pokracovala v hladani konstruktivnych tem. Samozrejme netreba spominat, ze tema zurnalistika 2011 mi uz potom nic nehovorila.

 

Pridala som sa teda ku skupine, ktora sa dostala do stadia vytvarania online databazy a diskusneho fora pre moznosti europskej divadelnej spoluprace. Pustili sme sa do rozpravania nasich zazitkov v zahranici, Chris robil predstavenie na belgickom festivale digitalneho umenia, Mandy so zenami v Irane, Talianka Monica ma kontakty doma v Neapole, ja som spomenula zilinsku Stanicu a moje britsko-cinske predstavenie na Svetovom Expe v Sanghaji.  Kontakty lietali priestorom tak, ze Chris nestihal ani zapisovat obligatne poznamky ako dokaz debaty. Keby ma len ta Lyn videla intelektualne excelovat v tejto skupine, urcite by si pozorne zalozila moju vizitku do penazenky a este v ten den mi napisala. Niekedy ma clovek skutocne pech.

 

Pri dopovani sa energiou s uz vyssie spominanymi muffinami som sa rozhliadla po miestnosti. Z niektorych skupin sa vytvorili davy, ktore zanietene gestikulovali, ine v pocte dva az tri sa rozpravali nakloneni k sebe, pozorne sa nacuvali a nezne pokyvkavali hlavami pri sustani papiera s pribudajucimi poznamkami. V jednom rohu miestnosti fungovala provizorna kancelaria s asi desiatimi pocitacmi na ktorych iniciatori predoslych debat zapisovali poznamky a iny dokazovy material. (Jedna skupina kreslila obrazky ich domacich zvieratiek. Neviem aka to bola tema.) A stvorky sa valili z tlaciarni ako na beziacom pase, a hned po vytlaceni sa nalepili k papieru na protilahlu stenu, ktory niesol pociatocnu otazku, cas a miesto.

 

Tak sa po celom vikende dal cas travit naozaj vselijako, bud debatovanim, pozorovanim skupin, pocitanim medialne znamych osob (Lyn!), citanim cerstvych sprav z diskusii, spoznavanim novych ludi pri muffinach a kave, a stretavanim sa s ludmi, ktorych ste uz predtym aspon trikrat niekde videli, lebo tento divadelny svet, ci uz ste na Slovensku alebo v Anglicku je neskutocne maly. S Lisou, danskou scenografkou zo skoly, som si preto hned naplanovala rande, kedze sme sa videli naposledy este v casoch, ktore boli v mojej hlave blizsie k dobe ladovej nez sucasnosti. 

 

Clovek v posledny den este ani nedorazil stvrtu kavu, ked mu v najlepsej vizitkovej kondicke zaznel v usiach Phelimov povestny zvonec, ktory nas v tichosti usadil naspat do velkeho, a myslim tym skutocne enormneho kruhu. Boli dve hodiny v pondelok a Devoted & Disgruntled sa koncilo. Mohla by som prisahat, ze ked som sa rozhliadla okolo seba, kazdemu sa malicko parilo z hlavy, ktore mali byt z tolkych novych podnetov, informacii a inspiracie aspon o polovicu komixovo zvacsene. “Chcel som vam len povedat, ze sme za tento vikend presli 134 temami. Ak chcete vediet, co to znamena, tak pocuvajte. Moment.”

 

Mikrofon polozil na zem a do ruk vzal asi dvesto stranovy fascikel, memoar nasich myslienok. Nemotorne, ale dostojne sa vysplhal na stol a nami vyprodukovanu literaturu hodil z vysky na zem, podobnym sposobom ako to Donutil demonstroval v scene so sklenickami v Peliskoch. Papierovy stos s tazobou a hlukom dopadol rovno pred mikrofon a Phelim k tomu len skromne dodal: “Good work.” Nasledoval potlesk, vitazoslavne usmevy a vymena kolegialnych pohladov. Priestor Phelim zakoncil zopakovanim pravidiel: “Open space pravidla a pravo na dve nohy vyuzivajte aj mimo tejto miestnosti. Nech vas zavedu tam, kam vas taha vasa intuicia, zaujem a srdce. Tam ste skutocne potrebni. Dufam, ze o rok sa stretneme s tym, ze sme niekde kde sme chceli byt.  Teraz vas poprosim vyuzit… tie nohy. Dovidenia a zostanme v kontakte.” Cink!

 

S kopiou fasciklu v ruke, narucou vizitiek a Lisinym novym telefonnym cislom som vykrocila do nadherneho slnecneho dna vo vychodnom Londyne. Ako som tak uvazovala nad Phelimovymi poslednymi slovami pri jedeni chleba s klobasou a slovenskou horcicou (vzdy sa preventivne zasobujem), ani som si nevsimla, ze ma nohy a podvedomy zaujem zatiahli do muzea detstva, hned vedla York Hall. Vystava - Food Glorious Food, ktora uci deti o dobrych stravovacich navykoch hravou formou. Clovek niekedy naozaj nevie, co ma od tychto vystav ocakavat, ale krasou je, ze su tu muzea zdarma, preto je jednoduche sa do do nich len tak ledabolo zatulat a hlboko nezvazovat pre a proti navsteve.

 

Vobec ma, ponorenu v myslienkach nevyrusilo, ked sa okolo mna prehnali traja fagani, preobleceni za plysovu brokolicu, hrozno a mrkvu, kym ja som si citala fakty na drevenej cvikle, ktoru som interaktivne vybrala zo skrinky-zeme. Vraj zafarbuje moc na ruzovo? To vyskusam. Za rohom som nasla vysvetlenie na tu zivu zeleninu – domcek, ktory niesol nazov “Preoblec sa za svoju oblubenu zeleninu alebo ovocie!” Cele som to tam prehrabala, ale moju velkost som nenasla. Oblubena zelenina (alebo aspon to ovocie) rodicov im bola veruze ukradnuta!

 

Ako som tak prechadzala castou konzervovane suroviny, vypocula si nahrate vypovede deti o tom, ake je ich oblubene jedlo, pozorovala mamicku ako uci svoje deti spravne drzat velky dreveny pribor, zaveseny na snurach pri stole so samolepkovymi porciami steakov a vyfotila si maca s cajovym setom, ktory bol obleceny za namornika z druhej svetovej vojny, zakotvila som nakoniec na gauci v “obyvacke” tohto vystavneho bytu-vystavy. V konferencnom stoliku som objavila detske kucharske knihy. O chvilu som nimi bola samozrejme obrastena a to odovednene. Hladala som (podla Phelimovych slov) nieco, co ma naozaj celkom intuitivne zaujme. Po chvili bezcielneho listovania som zastavila na farebmej dvojstranke a s uzasom citala postup pripravy. Recept na cokoladovu tortu, ale pozor, v tvare zeleneho tyranosaura s pazurmi a zubami! Tu je fotografia

 

Hned som si recept prepisala (a prekreslila) a dala si predsavzatie, ze kazdy den objavim aspon jednu blbost, o ktorej som vobec nesnivala, ale ktora moze byt svojim sposobom detsky sarmantna. Zdar teda styrom pravidlam plus dodatocnemu pravu na dve nohy. Nech nam pomozu objavit miesta, kam ani nasa predstavivost niekedy (pravom) nedosiahne.

 

  

 

 

 

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Niekedy z toho ide mráz po chrbte, ako keby sme sledovali naživo úpadok Západu

Aj keby sa naučil správať normálne, Donald Trump už je v klietke vášní, ktoré sám vyvolal.

KOMENTÁRE

Toto sú hriechy? Vlastniť spodnú bielizeň, topánky na opätkoch?

Ak nenájdeme spoločnú reč, dopadne to zle.

DOMOV

Zala požiadal vedenie Smeru o pozastavenie svojho členstva

V Smere je od jeho počiatkov z roku 1999.


Už ste čítali?