Chudobny umelec mi pride ako volba, nie definicia umelca. Ano, priznavam, milionari z nas, divadelnikov, budu asi len vtedy, ak sme momentalne miliardari, ako mi to rad ironicky pripominal moj prednasajuci na London Business School. Ale tiez si myslim, ze zit stylom a la skromna mniska, pretoze umenie je spate s krasou a ta s prirodou a ta s Bohom a ten s bla bla bla, je dobrovolny. Peniaze do naruce umelcov nepadaju nahodne. Nesudim, len pozorujem.
Minuly rok som bola sucastou diskusie umelcov na konferencii pre mladych ludi s nazvom “Kulturna Kariera”. Medzi siestimi pozvanymi bola este tanecnicka, komik, hudobnik, vytvarnik a herecka. Moderator polozil obavanu otazku: “Podla studie z roku 2009 zaraba 73% umelcov rocne menej ako 18,000 libier. Ako sa k tomu staviate v kazdodennom zivote?” Treba brat do uvahy, ze priemerny plat v Anglicku je okolo 2,000 libier mesacne takze ratajte. Kazdopadne ma prekvapila reakcia mojich kolegov. Najprv spustil komik: “Ja cez den spim, vecer zahram predstavenie v nejakom pube alebo na festivale, a celu noc prepijem. To robim asi 6-krat do tyzdna. Zijem si taky zivot, aky som chcel mat v sestnastich. Nic neplanujem, a zo dna na den mi je dobre.” Ozval sa hlasny smiech a uznanlive prikyvovanie hlavami adolescentneho publika. Mojej hlave prislo trochu mdlo. Potom vytvarnik, asi 45-rocny utichnuty chlapik s ocami odvrhnuteho psika: “Nemam rodinu, takze ani hypoteku na krku, zijem v prenajme mimo Londyna a moj plat mi vlastne neprekaza.” Vyzera byt strasne stastny. Pardon. Nesudim, len pozorujem.
Po podobnych vykladoch to cele dorazila entuziasticka tanecnicka, ktora aj pri rozpravani v sede na stolicke dokazala rukami a nohami podvedome predvadzat, co vyzeralo ako japonsky alternativny tanec: “Viete decka, mozno nebudete zarabat tolko penazi, ale budete sa citit omnoho viac spaty so svojou dusou, myslou a srdcom. Tomu sa neda prisudit cena! A moje telo sa citi fantasticky.” Moja dusa pri tej vete krvacala. “Eva, prezrad nam, co si o tom myslis ty,” nabadal Tom jeho privetivym suslavym hlasom. Otocila som sa na publikum, ktore ma striedavo sledovalo, pisalo smsky a zulo zuvacky. “Ja si myslim, ze predmetom tejto otazky je skor, ci chcete patrit do tych 73% alebo vrchnych 27%. Moja dusa sa citi dobre spata s tou druhou kategoriou. Vasa?” Adolescenti sa zasmiali a trapne som sa chytila tej vlny smiechu vrhnuc ju na svojich kolegov, aby som zle zakryla, ze som si z tanecnicky utahovala. Aj oni sa smiali. Nastastie, najviac tanecnicka.
V dnesnej zazitkovej ekonomike, v ktorej si ludia – konzumenti – odskusali sluzby od vymyslu sveta, hlada trh stale nove a revolucne zazitky, ktorymi rozlisit siroku skalu existujucich sluzieb. Divadlo odjakziva hladalo siroku skalu financnych zdrojov. Ako ich prepojit? Znamena to predat kulturnu dusu a umelecky zamer divadelneho Fausta materialistickemu, kapitalistickemu, zisku- a slavy-baziacemu Mefistofelovi? Moze, ale nemusi. Niekolko divadelnych suborov a producentov demonstruje, ze je to o udani hranic a vzajomnom porozumeni podnikatelskych zaujmom a hodnotam. Raz ma oslovilo iste vyskumne centrum pre dizajn proti zlocinu. (Ja viem, je to velmi specificke.) Vraj vo svete dizajnu leti pojem ‘co-creation’ (spolu-tvorba), ale dizajneri, solitarne vzdelani, nevedia ako spolupracovat navzajom a s konzumentami. “Mohlo by nam pomoct divadlo, ked viete tak dobre spolupracovat? Nauc nas nejake techniky!” Takyto zaujem ma prijemne prekvapil a vznikol z toho nielen sek adresovany na moj bankovy ucet, ale aj clanok v zurnale Journal of Design & Culture. Ano, aj eventy su volba pokial je na nej publikum, ktore ‘kulturny zazitok’ ako tak zaujme. Napriklad Punchdrunk robil event pre pivo Stella Artois, pricom si ale dohodol absolutnu kontrolu nad koncepciou a klienti konvertovani na novych divakov boli nadseni. Z ich nadsenia bol nadseny Punchdrunk, kedze si razom pridali stovku mien a emailovych adries do zoznamu fanusikov.
Treba hladat medzery na trhu hlavne v rozmedzi kreativita-podnikanie, vediet doslova pitvat nase individualne schopnosti a zrucnosti z divadla a aplikovat ich v inych oblastiach, kde chybaju. Rozpravajme sa s umelcami, vyskumnikmi a podnikatelmi mimo divadla. Ako spravit z divadla nieco – techniku, zazitok, zrucnost – ktore je nevymenitelna nicim a nikym inym a zachovat si pri tom svoju identitu ako umelec? Pustime sa do hladania. Je dobre zacat prehodnotenim hodnoty divadla. Zaplatte svojim spolupracovnikom adekvatne. Tak, ako by ste sa ohodnotili vy sami. V idealnom svete. A potom zacnite to velke hladanie.